Slovensko v roku 2011

Autor: Michal Kovárik | 27.9.2011 o 8:00 | (upravené 27.9.2011 o 10:58) Karma článku: 10,72 | Prečítané:  442x

Zvyšuje sa rasizmus. Kríza sa prehlbuje. Tragédia. Život obyčajného človeka (nie Matoviča :) ) Moc, moc, moc. Koniec veku Líšky.

Jeden z mnohých mítingov národného populistu Kotlebu sa konal v Malackách. Odvtedy tam neprispôsobivých občanov ( áno hovoríme o "cigáňoch") stráži polícia. Pred sebou samými, pred už pomaly šialeným Dobrovodským s nebezpečnou vzduchovkou, či pred Slovenskou Pospolitosťou? To nikto nevie. Toto emotívne rozhodnutie, zvlášť po incidente v Devínskej Novej Vsi, nemá jednoznačný dôvod. Väčšinu Slovákov zaujíma, prečo megarodina rómov, obývajúc (donedávna) načierno postavené stavby, vytvárajúc možno desiatky priestupkov za deň, môže beztrestne existovať v tomto bohmi zabudnutom štáte.

Najkrajšie na tomto je, že táto miniosada sa dostala do kľudnej ulice, medzi slušných (zákon neporušujúcich) ľudí. Pokiaľ boli v getách mimo medialnych očí, alebo len v obciach ďaleko od Bratislavy, nebolo to tak interesantné. Teraz však nastal medzník, historická udalosť. Problém je zrazu na očiach. Žiadna z vládnucich garnitúr ho neriešila. Načo, veď za guláš a pivo, sa dalo pár desiatok tisíc hlasov získať. Krátkodobo.

Dobrovodský v jeho vlastnej verzii Kafkovskej poviedky, prežíva absurditu fašisticko-právnej  nepriamej demokracie, kde moc je výkonná na zastrašenie produktívnej časti populácie. Tá sa musí triasť pred rukou zákona. Tá je zodpovedná za ďaľšiu kamenistú cestu, ktorou sa vydala na ďaľšie štyri roky. Jediným bojovníkom proti veterným mlynom je don Hlina, ktorý taktiež na vlastnej koži zažil tento plutokratický fašizmus. Ozval sa prvý krát, druhý krát. Teraz sa ozýva častejšie a častejšie. Snaží sa ukázať byrokratickej chobotnici alternatívy (ktoré aj keby neboli správne, mohli by inšpirovať pre lepšiu prácu s komunitami). Lenže "podle kompjutru NE." Nejde nič, nič čo by rozčerilo papierové vlny v úradoch. Čo by pokľudnú plavbu monty pythonovskej plachetnice, rozbehlo do prístavu dokončenej roboty. Treba sa vyhýbať zradným prúdom riešiení, kde by sa muselo prehodiť lanovie. Don Hlina, je od krásnej Dulcinei (štátu, ktorý si plní aj záväzky a môžte ho milovať aj z vnútra, nie len ako krásnu krajinu) stále na hony vzdialený. Jediné čo ho sprevádza je výsmech jeho až patetického občianskeho boja. Absurdita a výsmech. Dôkaz, že slušný občiansky odpor jednotlivca nemá zmysel. V týchto líščich časoch, keď za slovom je celá veta a za činom premyslený plán, by si človek mohol myslieť, že Hlina je len nasadený agent, presviedčajúci nás o našej bezmocnosti. Zmierme sa s tým.

Kríza neskončila. Nemôže skončiť, iba vojnou, či obsadením ďaľších trhov. Bohužiaľ, všetci napäto čakajú ako skončia voľby v novodobých Severoafrických demokraciách. Pre istotu sa zasa humanitne bombarduje  krajina, ktorá náhodne leží na náleziskách demokratickej ropy. Mali by sme ju roztrhať na kusy čo najskôr, lebo náš takmer globálny režim nevydrží bez premazávania ozubených kolies globálneho fašizmu. Pardon najlepšieho možného vládnuceho systému. Demokracie.

Island medialne neexistuje.

Slovensku ešte stále vládne premierka Iveta Radičová. Tvár prezidenskej kampane, vysokoškolská profesorka. Nič viac. Slovensku stále vládne beznádej a letargia. Slovensko však riadi ďaľší don. Ten, ktorý prislúbil súdruhom v Bruseli, že Slovensko odhlasuje navýšenie. Don, ktorý, potom postavil pred hotovú vec pannenských zástupcov malej časti ľudu. Tých, ktorí si mysleli že to ide aj inak. Bohužiaľ držali hubu (balónik) a krok, až doteraz. Naštastie nie je neskoro. Balónik drží pani premierka. Drží a fotí sa s novodobým vojnovým štváčom, s nobelovou cenou mieru. Fotí sa na nejakom zasadaní o transparentnosti,a doma súdia účtovníčku jej strany spreneveru(bielu kobylku?). Zatiaľ čo Don (alebo len zatial consilieri Little Mickeyho) za ňu robí vyhlásenia. Ivetka však drží balónik silno. Neuvedomuje si, že tie státisíce čo ju volili za prezidentku ju postupne opúšťajú. Otázka však je: Je naozaj taká chudinka, či je len zabednená, alebo niečo z toho taktiež má?

Euroval, Euroval. Čo si dal, čo si vzal?

Už pri podpisovaní Lisabonskej zmluvy sme sa dostali do krásnej Únie Slaboduchých. Kde moc je rozdelená tak nebadane, tak aby sa každý jeden cítil mocný a bezmocný zároveň. Moc je líška mazaná, všetkými masťami korupcie. Kde sú tie krásne slová o slobode pohybu tovaru a občanov. Aké jednoduché, aké krásne. No zmluva s diablom má vždy dve strany mince. Niekedy aj viac. Len jedna je však oku lahodiaca. Moc sa nikdy neuspokojí, stále zvádza. Lenže ona chce iba pre seba. Ako povedal jasne George Orwel: "Cieľom moci je moc." O nič viac ani nikdy nešlo.

Byrokratizácia systému je zvráteným konceptom čistého komunizmu. Moc je síce rozdelená, no dokáže kooperovať na neschopnosti ľudí uväznených v zložitej sieti stále sa rozširujúcich zákonov. Túto nefunkčnosť vidíme pri neriešení základných otázok pri prehlbovaní chudoby, či už verejne tichým tolerovaním rozširovanie sa minority s deštruktívnym spôsobom života a bazírovaní na sociálnej politike nekorešpondujúcej s demografickým vývinom nášho národa. Postupne nám je stále viac jedno, či sme kolóniou Rakúska-Uhorska, či nás zneužívajú bratia Češi, či kooperujeme s Treťou ríšou, Sovietskym Zväzom, alebo nám vládne Feudál LenOn, či guvernéry bánk s červenými, modrými, zelenými, dúhovými zástavami. Sme čím ďalej, tým viac letargický. Pod väčším tlakom nerozhodovania, ktoré vedie k nečinosti. Chceme mať pokoj a aby sme ho mali, stále ustupujeme.

Slovensko v roku 2011, na rozbúrenom mori, s posádkou, ktorá sa už nechce plaviť zradnými vodami, no stále nemá mapu s vodami kľudnými, s vodami kde bude dostatok rýb pre všetkých, dokonca len správa o tejto mape je bľud vyvolaný úpaľom a dehydratáciou. Kapitáni sa striedajú a rehocú sa. Nikto z námorníkov, cestujúcich, galejníkov nevie, že stále pľujeme v závese pirátskej flotily. Veď sme v závese, čo nie je ani tak zlé aby to mohlo byť aj trochu dobré.

Vek líšky sa skončí. Verím tomu. Smädný po sladkej vode vedomostí, pijem zo zatuchnutej dažďovej vody médií. Snívam o brehu, zatiaľ čo páľava pred ktorou sa nedá skryť mi roztvára rany na koži a vycuciava zo mna posledné nádeje. Breh existuje, mapa existuje, musí existovať, inak nemáme inú možnosť ako sa vydať žralokom dobrovoľne, bezbolestne.

Alebo potopiť galéru s ostatnými, ktorým síce záleží na živote. Na živote, iba na živote, ktorým jediný prívlastkom je "môj život."

Patrí nám taký život vôbec?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?